ON a JEHO anjel.

7. july 2012 at 10:30 | Pattie |  Jednorázovky
ďalšiu babu som presvedčila o jednorázovku. táto je váže top. už dlhší čas čítam jejprbehy, presne rok a pol, a milujem ich. sú to jedn s najlepších príbehov, ktoré som kedy čítala. samozrejme medzi nimi je aj pár iných, ale wow.. vážne vrelo odporúčam ;)
ďakujeme Pať ;)


Poznáte tie zasnené oči, keď sa pubertiačka zaľúbi. Tá jemná červeň a prihlúply úsmev, keď ho zbadá. Akoby práve videla anjela, ako by sa jej zjavil sám Boh. Vražedné pohľady, keď sa ho dotkne iná, pretože vie, že ona na to nemám právo. Bojí sa, že riadne ani nevie kto je i keď ho zachránila pred prepadnutím z matiky. Ak sa na ňu pozrie sklopí oči a cudne predstiera, že nie je v miestnosti alebo ho bolestivo ignoruje a snaží sa utlmiť to martýrium, ktoré cíti pri jeho pohľade na ňu. Aj ONA taká bola. Milé, neustále sa usmievajúce dievčatko s nevinnou tváričkou, ktorá sa rysovala na pevnú, prísnu ženskú tvár, ktorá je pripravená znieť každú jednu vrásku z rán života. Vždy mala všetko. Chcela niečo, dostala to, no nikdy to nevyužívala, nikdy sa nepovyšovala. Iba pomáhala. Jediné nemala. Krásu. A trpela tým. Ticho a v agónií. A potom prišiel ON. Mladý, krásny, zelenooký, dokonalý. Prišiel do jej triedy ako nejaké tornádo a totálne jej zničil pevný múr, ktorý okolo seba postavila ako obranu proti bolesti zo sklamania. Už veľa krát padla. Život sa s ňou nemaznal. Stačilo, aby si ON neohrabane prehrabol prstami husté, čierne vlasy a bola v tom. Vedela, že tak skoro nepozbiera zvyšku múru. Bude jej trvať roky, kým ho znova postaví. Stal sa jej svetom. Stredobodom jej myšlienok. Už sa viac do školy netešila kvôli dychtivosti za vedomosťami. Tešila sa na jeho úsmevy, oči, vlasy, dokonalé telo. Na NEHO. Bolo to tak očividné, že ho chcela. A všetko to vedeli, len on sa robil akoby to nevedel. Nevracal jej zbožné pohľady, ignoroval jej prehnané pomáhanie, nevracal jej zvodné úsmevy a tichý chichot, keď povedal niečo vtipné, no často sa jej prihováral. Často ju počúval, akoby sa nevedel nabažiť jej hlasu. Doučovala ho po škole, vonku na terase školy. ON sa vždy len usmial, vzal si knihy, slušne poďakoval a odišiel. JU šlo rozdrapiť od nenaplnenej túžby po bozku, po jeho perách na svojich. Dlhé minúty tam ešte stále sedela a ticho nechala stekať slzy po jemných lícach. Rozpustila si husté hnedé vlasy, dala dole okuliare, vďaka ktorým viac nebola od detstva temer slepá na obe oči a ani netušila aká bola v tej chvíli krásna. Hnedé oči sa JEJ jemne trblietali, na lícach sa zjavili hektické červené škvrnky a stopy po slzách vyzerali ako malé potôčiky medzi vrchmi hôr. Bože, ako trpela. Dívala sa na palec, na miesto, kde sa jej dotkol. Spomenula si ako sa vysmievala svojím zaľúbeným spolužiačkam, keď sa ich idoly dotkli. Smiala sa im, že sa dva týždne na tom mieste teraz nebudú umývať. Prišlo jej ironické a zároveň úbohé, že až teraz pochopila ako sa cítili.
O pár dní na to sedela na tvrdej, opotrebovanej, kožennej stoličke v sterilnej lekárskej čakárni. Čakala na výsledky testov. Pred dvomi dňami prestala na pár hodín vidieť. Všetci chytili paniku, ona najviac. Nebála sa o seba. Bála sa, že HO už nikdy neuvidí. Bola zúfalá. Plakala, plakala a plakala a všetci okolo nej si mysleli, že kvôli sebe. No potom sa jej zrak vrátil a ona strávila tie dni v nemocnici. Pichali do nej všelijaké ihly, vyťahovali z nej ampulky krvi, hádzali do nej tabletky, infúzie. A jej sa zmocňoval strach. Teraz tam sedela, oblečená len v nočnej košeli. Na prsiach sa jej škeril Tweety v objatí s Mickey Mousom. Nakreslila to, hodila do počítača a dala si z toho urobiť tričko. Jej obľúbené kreslené postavičky. Bolo jej chladno, triasli sa jej ruky, kolená, pery. Mama ju zabalila do deky a nič nechápala. Veď jej bolo teplo! Obe vedeli, že s ŇOU niečo nie je v poriadku. Že niečo sa pokazilo. Len si to nechcela jedna pred druhou priznať. ONA nechcela mamu raniť a jej mama sa bála, že všetko privolá. Že sa nezobudí z tohto škaredého sna. Sestra JU zavolala do ordinácie. Mama JU chytila za ruku a pomaly odviedla dnu. ONA sa cítila ako kripel. Mala chuť kričať, že vie chodiť. Len oslepla. Veď čo na tom?? No ostala ticho. Jej mama neznášala JEJ sarkazmus a iróniu. Lekárka sa tvárila ustarane, temer ubolene, akoby sa jej to týkalo. Začala splietať nejaké rozprávky o krvinkách. Kreslených krvinkách. O krvinkách, ktoré si má ONA predstaviť. A ONA všetko pochopila. Rakovina. Má len mesiac. Maximálne dva. Často si predstavovala túto chvíľu. Keď mala svoje sebadeštrukčné chvíle, alebo videla Modré z Neba a chytila melancholickú náladičku. A tak tam len sedela, znova jej slzy tiekli po lícach. Počula, akoby to bolo len niekde v pozadí, ako jej lekárka hovorí priebeh liečby. Že má malú šancu, no vedia ju premeniť. Že môže byť zdravá. Cítila ako JU mama drží za ruku, ako sa natriasa od plaču. Všetko jej prišlo divné. A jej myšlienky zase mysleli len na NEHO. Bez NEJ predsa prepadne z matiky. Vlastne... nie. Má tam ešte iné dievčatá, či chlapca, ktorý sedí dve lavice za NIM. Rozhodla sa a vedela, že svoje rozhodnutie nezmení.
"Nechcem sa liečiť," povedala ticho. Lekárka ďalej trkotala, no o pár sekúnd jej došlo, čo toto dievčatko vyrieklo. Lekárke zvlhli oči, ostala v šoku. Mama len sedela, ani nemrkla. Lekárka sa jej spýtala čo to povedala. Dievča jej to zopakovalo. Dlho bolo ticho a ONA ho prerušila. Povedala im, že ak to nebudú akceptovať. Zabije sa sama, že len dopomôže rakovine. Takto to chce vesmír a takto to bude. Nikto nechápal prečo. Vstala, nechala sa sestričkou zaviesť do svojej izby. Mama tam ostala šokovane sedieť. Dievča sa pobalilo a odišlo domov. Samé, len so svojou bolesťou.
Na druhý deň šlo do školy. Vošla do triedy, snažiac sa ho nájsť, keď okolo pásu zacítila ruky, ktoré ju k sebe otáčali a zrazu sa ocitla v náručí, v ktorom tak túžila byť. Zaviedol ju pod schody medzi poschodiami. Posadil JU na obrátené vedro, ktoré tam nechali upratovačky. Nemo sa na NEHO dívala. Nemala slov. Cítila sa ako v raji, kým hovoril, že sa do nej zaľúbil. Že sa skoro zbláznil za tie tri dni, čo bola preč. Že sa vypytoval každého, či nevedia, kde je. Nevedeli. Nik to nevedel. Nikomu nedôverovala natoľko, aby to niekomu povedala. Povedal jej, že ju ľúbi ako nikoho pred tým a nechápe prečo. Vylial si pred ňou srdce. ON. ON, ktorý bol vždy sa bezcitného mrcha. Keď skončil, zazvonilo, no ONI ostali tam. Nastalo všade ticho. Dívala sa na neho. Otvorila ústa, no nič nepovedala. Rozplakala sa. Hrozne, strašne a ON nič nechápal. Povedal niečo? Zranil ju? Má iného? Napadali HO rôzne otázky, no potom sa mu hodila okolo krku a on si pomyslel, že je to len z dojatia. Vôbec netušil, aký boj ona zvádza vo vnútri. Vybozkávala mu tvár. Potom mu venovala jeden krátky, pre ňu prvý vášnivý bozk, ktorý sľuboval lásku, takú silnú ako ju on opísal, ak nie silnejšiu. JEHO naplnilo šťastie, JU neskutočný smútok. No v tom sa odtiahla. Vstala, obrátila sa mu chrbtom a povedala mu, aby sa k nej nepribližoval. Že s NIM nemôžem byť. Že to nie je možné. Zlomila si srdce. Zlomila mu srdce. Vrátila sa do triedy, pozbierala si veci a bez akéhokoľvek vysvetľovania odišla.
Doma povedala rodičom, že do školy už nebude chodiť. Spustila pred nimi patetickú reč o tom ako mieni "skapínať" a chradnúť doma. Netušila akú bolesť im spôsobuje. Cítila len svoju bolesť a všetka iná bolesť jej prinášala satisfakciu. Tešilo ju, že nie je jediná, ktorá trpí.
Ľahla si do postele. A zostala tam celý mesiac. Prvé dva týždne, šlo všetko po poriadku. Jedla, občas vyliezla, no neusmievala sa, nerozprávala. Po dvoch týždňoch nejedla. Obracal sa jej žalúdok, no nemala čo vyvrátiť. Umierala. Deň pre tým ako ju odviezli do nemocnice, napísala list pre rodičov. Napísala im všetko o chlapcovi, ktorého milovala, že jej veci majú rozdať na onkológii deťom, ktoré sa rozhodli bojovať, ktoré boli silnejšie ako ona. Chcela, aby HO pozvali po pohreb. Napísala im, že nechce, aby ju spálili. Že chce dlhú čiernu, lesklú truhlu vyplnenú krvavo červeným zamatom. Chcela mať na seba šaty, ktoré mala na svadbe svojej sesternice. Boli pre ŇU vrcholom dokonalosti. Boli čierne dlhé a vláčne. Napísala im, že chce do truhly svoj telefón aj s nabíjačkou, notebook, macka Poofyho, ktorého dostala, keď sa narodila a s ktorým doteraz spávala a JEHO fotku. Zase si pripadala úbohá. Najmä s tou elektronikou, no boli to veci, ktoré ju posledné mesiace držali pri živote.
ON k nim prvé dva týždne chodil každý deň vyzváňať. Chcel ju vidieť. Netušil, čo sa stalo. Trpel, ONA trpela viac. Nikto mu neotváral, neodpovedal a ON prestal chodiť. Ona sa ticho dívala ako odchádza po hlavnej ceste preč, so zhrbenými ramenami a strhanou tvárou. No ONA deň na to, ako napísala list, skolabovala. Akurát k nim prišiel po pár dňoch, znova. Vstala, že ide za ním. Všetko mu vysvetlí, no keď otvorila dvere a zbadala jeho žiarivý úsmev, na zem ju sklátilo akoby dostala ranu paralyzérom. ON len vyvaľoval oči, mysliac, že hrá divadlo, no keď vybehli von jej rodičia, jej otec volal záchranku a ON počul, čo im tam hovorí, pochopil. Sadol si na okraj chodníka a díval sa ako ju oživujú a nakladajú, oživenú, do sanitky. Nik si ho tam nevšimol. ON tam len sedel, objímajúc si kolená, zúfalý. Zomrel, psychicky. Po chvíli vstal. Blízko býval jeho kamarát. Požiadal ho o jeho motorovú kolobežku a uháňal do nemocnice. Prišiel do nemocnice, všade bol smrad. Ticho. Vletel na recepciu a kričal na šokovanú sestru, že kde je ONA. Pozrela do počítača a zatvárila sa tragicky. Viac nepotreboval. Zviezol sa na zem. Ľahol si tam a plakal. Plakal ako malé dieťa.

Pohreb bol presne taký aký si ho ONA predstavovala. Dívala sa na nich zhora. Usmievala sa, snažila sa ich dotykmi ukľudniť. Kričala na nich, že je v poriadku, nech toľko neplačú, no potom uvidela JEHO. Sadla si vedľa neho. Akurát vstal. Šiel jej hodiť ružu na truhlu. Počula jeho myšlienky. Napadlo ho, že tam skočí za ňou. Že zomrie s ňou, no hneď si to rozmyslel. Tam, na kraji jej hrobu, si kľakol na kolená. Slzy ticho stekali. Ozýval sa vôkol neho len príležitostný vzlyk JEJ rodiny a monotónny hlas farára. ONA sa vedľa neho usmiala. Chytila ho za ruku a palcom mu prešla po hánkach. Cítil to. Hlava mu vystrelila hore, no nevidel ju. Len v diaľke videl trúchliacich. Prepukol v hlasný plač. Pohladkala ho po lícach. Cítil to. Po vlasoch. Cítil to. Šepla mu do ucha, že ho ľúbi. Počul to. Vedel, že sa prišla rozlúčiť.
"Aj ja ťa ľúbim. Veľmi, maličká," šepol späť. Všetci to počuli. Nastalo ticho. Len JEJ rodičia na neho zazerali, pretože posledné, čo vydýchla, bolo jeho meno....
Odišla.
Na lepšie miesto.
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Fou* Fou* | Web | 7. july 2012 at 11:04 | React

Pať toto si zabila! :) Všetky tvoje príbeh si zabila! :D V dobrom samozrejme :)
Pattie :D :D Viedli sme fakt fest konverzáciu ale potom ma odrovnal spánok :D :D

2 Fou* Fou* | Web | 7. july 2012 at 12:26 | React

Ja som došla nato, že medzi tie lieky proti bolesti sa primiešali aj lieky na spánok a antidepresíva :D :D Júú cítim sa tak fajn! :D

3 Saš Saš | Web | 7. july 2012 at 17:11 | React

Revem ako malá.. Naozaj nádherný príbeh.. ten človek kto to písal je neskutočne talentovaný! Mal by vidať knihu zbirku poviedok čo napísal.. naozaj krásne... :)

4 Páť! Páť! | Email | 7. july 2012 at 19:46 | React

Ďakujééém <3 Pattie dakujem za geniálnu cover fotku. Kráááásna! <3 Saš, budem sa snažiť. :D

5 Vik Vik | Email | Web | 7. july 2012 at 23:12 | React

Páť, ty si neskutočne talentované dievča a ak ešte niečo napíšeš chcem o tom vedieť a mať to prečítané pretože (mohla by si mi to kľudne posielať na gmail ak by ti to nevadilo) mňa dokážu rozplakať len veľmi dobre napísané príbehy a ty si to dokázala!Fíha už neviem ako ťa mám ďalej chváliť! :D :D Tak ti poviem len to že raz v budúcnosti bude z teba úžasná, slávna spisovateľka!
A všetky tvoje diela čo vydáš budem mať doma na poličke! :)
A Pattie všetky tvoje jednorázovky som si prečítala a boli fakticky super!Ten Sen bol bohovský! :* Aj tie s Bieberom..:D A poviem ti v tvojich poviedkach sa aj úchylné scénky čítajú dobre! :D

6 Vik Vik | Email | Web | 8. july 2012 at 22:54 | React

Pattiee! Práve som dočítala tvoju Surferku a je to úplne bombasticky bombastická poviedka! Vážne! Tak neotáľaj a dopíš ju prosím ťa! :D :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement